Zmenila sa Vaša náplň práce v posledných dňoch v súvislosti s COVID-19? 

Náplň práce asi až tak nie. Skôr charakter práce a spôsob jej realizácie. Náplň práce u vysokoškolských učiteľov sa delí približne rovnako medzi pedagogickú činnosť a vedecko-výskumnú činnosť. A to sa snažím realizovať aj v týchto dňoch a týždňoch poznačených epidémiou. Samozrejme, došlo k určitým zmenám. Výučba prebieha dištančnou formou prostredníctvom rôznych webových rozhraní. Priznám sa, aj keď som náchylný skúšať rôzne novinky ktoré so sebou prinášajú IT technológie, v oblasti výučby som konzervatívny učiteľ a som zástancom klasického prístupu vo vedení prednášok a seminárov. Keďže učím aj budúcich učiteľov chémie, týchto sa snažím skúšať ústnou formou, aby sa od začiatku pobytu na vysokej škole učili správne odborne vyjadrovať, formulovať myšlienky a vysvetliť učivo. To je pri dištančnej forme zložitejšie zrealizovať. Nikdy som si nevedel predstaviť, že by som bol nútený prejsť na dištančnú formu vzdelávania a nakoniec sa to stalo. Práve zajtra mám so študentami dohodnutý test z Anorganickej chémie, ktorý sa bude realizovať v reálnom čase, na vypracovanie budú mať študenti určený presne definovaný čas. Nástroje na to sú, používam MS Teams a v ňom in integrovaný MS Forms, ktoré sú prístupné na vysokých školách na Slovensku. Otázky som sa snažil formulovať tak, aby si ich študenti spravidla nemohli priamo vyhľadať, aby museli pri ich vypracovávaní kombinovať rôzne poznatky. Neviem však úplne skontrolovať, do akej miery budú študenti pracovať samostatne. Predsa, sociálne siete fungujú. To považujem za jeden z hlavných nedostatkov dištančného vzdelávania.

Okrem toho, na konci apríla je u nás na fakulte čas odovzdávania diplomových prác. Teda čítam a korigujem študentom diplomové práce. Tento rok mám troch končiacich študentov, všetci majú experimentálne práce, tak aj táto činnosť zaberie počas týždňa pomerne veľa času. So študentmi veci konzultujeme a revidujeme cez e-mail a podporné nástroje na revíziu napr. v MS Word.

Samozrejme, na vedecky orientovanej vysokej škole, ako je tá naša, intenzívne komunikujeme s doktorandmi. Tesne pred dokončením štúdia mám dvoch doktorandov, z toho jedna kolegyňa je školená formou co-tutelle s Univerzitou v Marseille vo Francúzsku. Tak sa snažíme dokončiť potrebné publikácie s dať dohromady dizertačné práce, aby koncom augusta 2020 mohli študenti práce obhájiť.

Cez doktorandov som sa dostal k vedeckej činnosti. Našťastie, intenzívnou prácou kolegov a doktorandov z našej výskumnej skupiny zvyčajne máme dostatok experimentálnych výsledkov v zálohe. Teda v tomto čase, keď nemôžeme byť v práci a laboratóriu, sústreďujeme sa na vyhodnocovanie a spracovávanie úž získaných výsledkov a prípravu vedeckých publikácií.  Súčasne sa venujeme písaniu nových projektov, manažovaniu existujúcich. Takže práce je skutočne veľa.

Možno na záver by som poznamenal, že akademické zamestnanie a akademická pôda sa vždy vyznačovali určitým stupňom slobody. Nielen v myslení, ale aj v tom zmysle, že svoju vedecko-výskumnú prácu si vedci sami organizujú a plánujú. Teda to, že sa zmenila dočasne situácia, neznamená, že vedci nemajú a nevedia čo robiť. Práve naopak. Vedci sú naučení flexibilne svoj čas zorganizovať a využiť.  Paradoxne, v tomto čase chceme stihnúť všetko to, na čo inokedy nebol dostatok času a čo sme pred sebou niekedy aj s výčitkami svedomia „tlačili“. Vedec, ktorý má záujem o vedu, sa nikdy nenudí.

Ako prebieha Váš deň v práci v dnešných dňoch?  

Nie je to doslovne „deň v práci“, nakoľko povinne pracujeme z domu. Ale v podstate som odpoveď na túto Vašu otázku naznačil a opísal v predchádzajúcom texte. Pracovný deň je kombináciou vyššie uvedených činností, ktorých váha sa v jednotlivých dňoch týždňa mení podľa potrieb a priorít. Nespomenul som ešte štúdium odbornej literatúry a publikácií, čo je takmer každodenná činnosť a je nevyhnutná pre všetky opísané aktivity. Samozrejme, povolanie vedca a učiteľa nepozná klasický pracovný deň, pretože obe tieto povolania prinášajú so sebou aj prácu doma, po večeroch, prípadne cez víkendy.

Máme na Slovensku dostatočné kapacity na to, aby sa aj vedeckí pracovníci dokázali zapojiť do boja proti koronavírusu?   

Podľa mňa určite áno. Máme špecializované tímy lekárov virológov, infektológov, špičkových vedcov v molekulárnej biológii, genetike, biochémii, rôzne centrá zamerané na biomedicínu. V poslednej dekáde bolo zo štrukturálnych fondov preinvestovaných v rôznych výskumných tímoch a projektoch nemálo prostriedkov na nákup špičkových výskumných a diagnostických prístrojov, výskumnej a technickej infraštruktúry, ktorú v časoch ako sú tieto, možno zúročiť. Len je potrebné niekedy možno roztrúsené vedecko-výskumné kapacity zjednotiť a zmanažovať.

Samozrejme, COVID-19 je nielen priestorom na okamžitú akciu vedcov dlhodobo činných v problematike vírusov, ich detekcie, liečby, ale otvára potenciál aj pre ďalších vedcov, aby o tejto problematike premýšľali aj v intenciách svojej špecializácie. Napríklad v našom tíme dlhodobo pracujeme s kompozitmi magnetických nanočastíc a oxidu kremičitého ako nosičov liečiv. Takéto systémy majú však veľký potenciál aj pre extrakciu RNA s vírusov, čo je de facto problematika COVID-19. Týmto smerom sme doposiaľ náš výskum neorientovali, ale v momentálnej situácii zamýšľame využiť naše dlhoročné know-how a sústrediť časť výskumu týmto smerom.

Aký dopad bude mať podľa vás súčasná kríza na vnímanie vedcov, dôležitosti výskumu a vedeckej práce a potreby investovať do vedy  z hľadiska verejnosti a ľudí na Slovensku?  

Myslím, že dnešná situácia jednoznačne odhalila nevyhnutnosť investovať do vedeckého bádania. Samozrejme, okrem lekárov v prvej línii alebo na nemocničných oddeleniach, s vírusom aktívne bojujú aj vedci. Po celom svete pracujú vedci na vývoji novej vakcíny účinnej proti súčasnému pandemickému koronavírusu. Pritom nerozlišujem vedcov lekárov, biológov, chemikov - ich poznatky a práca sú komplementárne a navzájom sa podmieňujúce. Viaceré pracoviská už stanovili genóm vírusu, vyvíja sa vakcína, hľadajú sa nové možnosti včasnej detekcie. Na druhej strane si treba uvedomiť, že tieto tímy nezačínajú od nuly. Metodológia, postupy, prístroje a techniky, ktoré používajú vedci dnes, chemické reagencie a činidlá, sú známe a boli vyvinuté vedcami skôr, postupne. Niekedy ešte v časoch, keď hrozba takejto pandémie tu nebola. Tým chcem poukázať na to, že výsledky vedeckej práce nemusia byť okamžite viditeľné a poznatky, ktoré sa dnes využívajú by sa laickej verejnosti mohli javiť pred pár rokmi ako nepotrebný akademický výskum. Jeho opodstatnenie a dôležitosť sa však často ukáže až časom. Aj preto vnímam dôležitosť popularizácie výskumu pre verejnosť. Za veľmi vydarený považujem napríklad formát Nocí výskumníkov. A aj keď v dnešnej dobe na mnohých ľudí začínajú doliehať ekonomické dôsledky pandémie, verím, že prevažná väčšina verejnosti si uvedomuje dôležitosť kontinuálnej podpory vedy. Pretože s koronavírusom sa vysporiadame, ale prídu ďalšie výzvy z oblasti života, medicíny, zdravia, energetiky a pod., na ktoré musí veda s predstihom reagovať, vyvíjať nástroje a platformy, ktoré vzniknú ako produkt vedeckej diskusie, zdieľania a kritického hodnotenia výsledkov, často základného výskumu.

Čo je podľa Vás najdôležitejšie, aby ľudia v dnešných dňoch robili/nerobili?  

Nedovoľujem si radiť ľudom, čo majú/nemajú robiť. Ľudia dostávajú každodenne mnoho informácií z médií, ako sa majú správať. Ja však vnímam, že doba, ktorá nastala je pre mnohých ťažká, ale je pre spoločnosť aj určitou výzvou, ktorú sme dostali. Svet a život dnešnej generácie bol/je hektický. Neuvedomovali sme si ten pretlak informácií, často balastných, ktoré sa k nám dostávali. Každá maličkosť bola životne dôležitá. Zrazu veľa veci stíchlo, náš život sa trocha skľudnil a máme čas viac premýšľať o živote, stíšiť sa v sebe. A je na každom z nás, ako dar tejto doby uchopí. Určite, ak je človek a jeho blízki v existenčných problémoch, nie je to jednoduché. Ale ako každá minca má dve strany, tak vnímam aj obdobie, s ktorým sme konfrontovaní.

Aký experiment by ste odporučili deťom, ktoré sú doma? 

Ťažko povedať. Pre mňa ako dieťa boli najzaujímavejšie pokusy, ak niečo vybuchovalo, svetielkovalo, dymilo. Na popularizačných akciách sme zvykli pripraviť jododusík, ktorý rozliaty na podlahe pod kráčajúcou osobou prskal a vybuchoval. Takéto experimenty pre neskúsených experimentátorov alebo v domácnosti môžu byť potenciálne nebezpečné, preto návod radšej deťom nedávam. Ale spomeniem napríklad saponát a bublifuk. Aj keď zdanlivo banálny experiment, v dnešnej dobe, keď mnohí ľudia clivo hľadia z okna svojho domu na prázdne ulice, bublina z bublifiku letiaca okolo, môže niekoho potešiť.

VLADIMÍR ZELEŇÁK pôsobí na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. 

Foto: Vladimír Zeleňák